Héééj sváááčko!

16.01.2017 | 2021x

 

 

Zvedavosť, sympatie ku slivkovo-modrej farbe a šatke uviazanej na „myjavku“, nerozhodnosť, lenivosť, príď - čakám ťa,  idem – nejdem, idem!

Vonku zúrila nádherná teplá jeseň, vyspinkala som sa do ružova a tak som plná očakávania vyrazila v ústrety myjavským kopaniciam. Netajím sa tým, že mi už ako dieťaťu učaroval on – môjho srdca šampión – sváko Ragan. Práve on reprezentuje tradície a ľudí na kopaniciach v „de luxe“ podobe. Dnes si už nikto sváka Ragana nepredstaví inak ako Jozefa Krónera. Ako jednu zo svojich životných filmových úloh si ju zahral v trojdielnej televíznej komédii z brezovského prostredia, ktorú podľa predlohy Ela Šándora nakrútil v roku 1976 režisér Martin Ťapák.

Čo možno viacerí z nás nevedeli, je to, že sváko Ragan naozaj existoval. Kecám – idem sa prepadnúť od hanby, lebo väčšina ľudí o tom vie!

Mňa to v živote ani nenapadlo laugh. Naivne som žila v presvedčení, že sváko Ragan je fikcia a prelud, že sa zrodil v predstavách  spisovateľa, ktorého kopol  sťaby múza a inšpirácia niekedy uprostred noci, keď opäť raz nemohol spať. Houbel. Celé zle, bola som dobre mimo. No a čo. Moja vec. Teraz už viem. Viete aj vy? Nevedeli ste?

Martin Lacko prezývaný sváko Ragan sa narodil v roku 1847 v Brezovej. Bol vychýrený poľnohospodár a roľník, ale jeho tri deti boli choré – to ho stálo nekresťanské peniaze, a tak voľky-nevoľky role popredal a vrhol sa na garbiarstvo a obchodovanie. U ľudí bol maximálne obľúbený, bol „pohoďák“ a vtipkár a napriek všetkým tým starostiam, ktoré mal s deckami a ich chorobami, bol veselý a pútavo  rozprával o svojich zážitkoch a živote. Keď jeho drístovanie raz započul na jarmoku vo Vrbovom spisovateľ Elo Šándor, zaujal ho natoľko, že potom za ním chodil až k nemu domov do Brezovej, spoznával jeho rodinu, susedov a Raganova „výrečnosť v podobe knihy“ sa stala významným dokumentom obdobia a ľudí, ktorí vtedy žili. No a na motívy poviedok potom režisér Ťapák natočil všetkým dobre známu trilógiu. Inak len tak mimo reči – zrovna v tomto období, keď raz zasa beží v telke tento „klenot“ - si hneď v úvodnej scéne filmu všimnite Michala Dočolomanského. Stvárňuje spisovateľa Šándora a je tam super vykreslený jeho priateľský vzťah s Raganom.

Dosť divné na celom filme je, že v samotnej Brezovej sa nenakrúcalo nič. Som z toho dosť zdesená! Filmovačky bežali v Trnave, vo Vrbovom, v Jablonici, Modre a v Jablonovom. Teraz v tejto chvíli tam ešte stojí rodný raganovský dom. Film bezkonkurenčne dotvára hudba svetoznámeho Svetozára Stračinu. Ako som už spomínala celé dielo je eňo-ňuňo a má čestné miesto v mojom zábavnom živote.

Nad svákom R. som sa naposledy zamyslela priamo v Brezovej. Ako náhle som však minula Krčmu u sváka Ragana, už mi bol voľný cool. Bola som totiž „nažhavená“ na Moniku a jej chalupu a pri pomyslení na to, ako si oblečiem  môj vysnívaný myjavský kroj som sa chvela! Inak dobre že som si pred cestou  dala Kinderyl.  Je tam dosť kopcovitý terén blush.

Naozaj netuším, čím ma kopaničiarsky kroj zaujal. Je totiž pomerne jednoduchý a „nečačkaný“, veľmi striedmy a jemný vo výzdobe.  Som milovníčka všetkého „bohato zdobeného“ a pri krojoch to platí v mega slova význame. Zbožňujem zlaté výšivky, flitre, korálky, kamenivo a všetky čačky-mačky a fódričky a skvostné výšivky a tak. A tak neviem. A tak ja naozaj neviem enlightened. Na moju obhajobu však uvádzam oficiálny motív – zaujala má jeho „okatá“ slivkovo modrá farba (veruže ovocia tam majú požehnane – v živote som nevidela pokope toľko slivkových a jabloňových sadov). Kopaničiarky mám zafixované ako krásne ženy s porcelánovými tváričkami, usmiate, veselé, šťastné a šikovné. Špeciálne upravený ručník im náramne pristane a zvýrazňuje ich krásu. Vidíte! Toto bude ono. Zapáčil sa mi prototyp kopaničiarky! Vzrastovo skôr drobnej, krásnej, „natrčenej“, veselej, tancujúcej a papuľnatej kopaničiarky kiss.  Áno, zatúžila som sa aspoň na chvíľu premeniť na „modrú“ kopaničiarku a dosýta sa povykrúcať v tej ich maximálne „točivej“ kasanici.

Monika – ahoj – vitaj – 1,2,3,4 deti – super –ahoj – tešila som sa – šup šup do komory – supiš, vyzeráš ako novodobá bičianka – ani som sa nenazdala a bola som ňou cool.

Chudiatko Monika si pri tom, ako ma obliekala rozrazila nohu o posteľ v oblasti holennej kosti crying a od bolesti takmer položila život kvôli môjmu kopaničiarskemu ošiaľu devil.

  

 

Kroj je ľahulinký a „šmrncovný“, rýchlo sa oblieka a ako náhle si dáte folklórnu čiapku k nemu patriacu (rozumej myjavský ručník), začnete sa cítiť dôležito yes. Myjavské „oblečko“ pozostáva z konopno-bavlneného rubáča, kasanice s výšívanou furmou, fertuchy z plátna farby čiernej alebo odtieňov modrej, bielych rukávcov s čipkovaným krajom a krézlom, damaškového prúcľa s olovenými, či striebornými gombíkmi alebo plechmi - sponami, kazajky, v zime z bohato šnúrovaného kožucha z ovčej kože, mentíka. Ako som už spomínala, na hlavu patrí čepiec z tilangru s jemnou vláčikovou čipkou, šatka, vlniak.

Je nosený vo viacerých farebných variantách – bielej, čiernej, modrej a zelenej – ktoré sú typické pre jednotlivé spoločenské činnosti a stavy. Tým, že je jednofarebný a výzdobu tvoria iba jemné biele čipky okrasné gombíky vsadené do háčkovaného lôžka, naozaj pôsobí farebne triezvo, jednoducho a jemne. Špecifickou črtou sú jedinečné filigranové gombíky na chlapčenskom lajblíku, ktorý je väčšinou modrej alebo tmavomodrej farby. Zaujímavosťou je aj klobúk, ktorý je zdobený pierkom z bieleho kohúta. 

 

    

 

Je to skutočne nádherný kraj, ktorý som na „vlastnej koži“ zažila odetý v prekrásnej jeseni. Často sa k nemu v myšlienkach vraciam a túžim ísť tam znovu a znovu. Ísť tam na jar, v lete, na jeseň i v zime.

Ak tam niekto bývate, kľudne ma pozvite heart. Každoročne v júni sa tu konajú veľkolepý Medzinárodný folklórny festival Myjava – tento rok už 58. ročník. Ide o jeden z troch najväčších a najvýznamnejších folklórnych festivalov na Slovensku. Určite sa oplatí vidieť. Hádam nebude tento rok „tradične“ pršať angry.

 

 

 

"Hudba – to nie je len tak. Mráz musí človeka obísť po hlave!"

Tento citát je vyznaním husličkového velikána kopaníc. Samko Dudík bol legendárnym myjavským primášom, hudobným samoukom, huslistom, spevákom a zberateľom myjavských piesní. Patril medzi jedinečných interpretov a propagátorov slovenskej ľudovej hudby. Pokračovateľom dudíkovskej tradície sa stal jeho vnuk Miroslav Dudík (huslista, spevák, upravovateľ ľudových piesní, Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu) a pravnučka Alžbeta Lukáčová (cimbalistka a speváčka).

No a vymyslela som si super akciu! Mám totiž chuť na skvelú turistiku týmto nádherným krajom. Veľmi odporúčaná je trasa z Myjavy na Veľkú Javorinu. Meria asi 17 km a dá sa zvládnuť  za päť hodín. Táto časť trasy je súčasťou Cesty hrdinov SNP, ktorá pretína celé Slovensko od Devína až po Duklu. Určite si pri nej vychutnám prírodu Bielych Karpát, ktoré sa rozprestierajú na hraniciach medzi Slovenskom a Moravou. Ich najvyšším vrchom je Veľká Javorina vysoká 969 metrov.

Len poďte prosím vás niekto so mnou. Ja sa totiž ľúbim stratiť angel.

Foto: Monika Mockovčiaková Popelárová