Stalo sa mi všetko...

15.11.2016 | 482x

~~Narodila som sa ako výnimočné dieťa do dobre usporiadanej rodiny. Po dvoch chlapcoch som bola v podstate už len do počtu, ale  mojimi „pôrodnými“ mierami som ich hravo tromfla už pri narodení. Bola som dlhšia a ťažšia ako boli oni a bola som  dievča. To mi ale v ďalšom živote nič nepomohlo, pretože aj tak som musela nosiť oblečenie po nich dvoch. To znamená  oblečenie chlapčenské a ešte aj 4 roky po sebe ten istý model – boli dvaja, mali medzi sebou  1,5 ročný vekový rozdiel a nosili rovnaké veci, ibaže v rozdielnych veľkostiach. Takže keď som vyrástla z hábov, ktoré som mala po prostrednom bratovi , veselo som sa mohla vrhnúť do oblečenia takého istého, avšak po najstaršom bratovi blush. Spomínam si, že som to brala športovo a vedela som sa nad to povzniesť. Pretože keď nastala potreba niekde vyplniť nejakú voľnú chvíľu, alebo ukázať, že viem rozprávať, „šupli“ ma do detského kroja, okolo hlavymi uviazali mašľu (pretože som mala krátky chlapčenský účes), postavili na stoličku (aby si ma vôbec niekto všimol) a už som aj rečnila básničku Slovenka. Ku koncu básne som sa vždy tak rozčúlila, že som hlas vystupňovala do kriku a dala všetkým najavo, že ja som teda slovenka (a nie slovák devil ) a ňou aj zostanem! A potom už šup znovu do chlapčenskej košieľky, teplákov a zasadla som do futbalovej bránky. Pretože  moji drahí bratia s kamarátmi hrali nonstop futbal a ja som mala suplovať brankára. Išlo mi to ako po masle. Približne každú minútu som schytala loptu do hlavy. Posťažovať som sa ani veľmi nemala komu, pretože babička bola vychýrená cukrárka a piekla torty vo dne v noci. Rodičia chodili do práce, dedko na pole. Tak som nechala tak.

Bratom sa to vďakabohu všetko vrátilo, pretože ich rodičia prihlásili do Ľudovej školy umenia a nastali pre nich muky pri cvičení na trúbku a klarinet. Ja už som bola v tej dobe po ich výcviku dostatočne imúnna voči všetkým formám ich drezúry a nerušene som si užívala výhody svojho škôlkarskeho veku: nosila som sukne, konečne ma odfotili, drezúrovala som ostatné deti a užívala si izbu mojich bratov, kým oni vrzúkali v hudobnej. Papuľovala som im už na značnej úrovni a tvárila som sa pri tom,  že ich mám „v paži“. Podľa mňa si mysleli, že som ich šéfka!

Mne sa bohužiaľ tiež všetko vrátilo, pretože ako sedemročná som putovala do hudobnej aj ja...  A kým som ja potila krv pri klavíri u mojej "milej" pani učiteľky, bratia blicovali „za hudobnou“ v destinácii Prior. Keď sa „prepriorovali“ do absolventského ročníka, začali hrať v školskej dychovke. To sa im veľmi zapáčilo. Odvtedy sa začalo zasa krútiť v rodine všetko okolo nich. Začalo sa spomínať pokračovanie rodinnej tradície, kúpila sa nová trúbka a klarinet a bratia zakotvili v riadnej obecnej dychovke. Náš pradedko bol veľký muzikant a ľudová tradícia v rodine nabrala týmto pádom raketový štart. Babička takmer zavesila svoju tortovú kariéru na klinec, pretože spolu s mamou začali vyšívať bratom krojové košele a všemožne v nich túto záľubu udržiavať. Tak ich to pohltilo, že sa prizabudli a v radostnom zápale vyšili krojové košele pre celú dychovú hudbu! Boli prekrásne. Od tých čias je moja mama dvornou kostymérkou dychovej hudby, po úvodnej kolekcii krojových košieľ, vyšila ďalší tucet košieľ a ušila krojové prúcle. Vzorne sa o kroje stará, lebo však chlapi sú chlapi a po dvoch použitiach sú košele ako kuchynské handry.

A ja som od tých čias už len poskromne živorila pri týchto hudobných telesách v rodine.Nuž teda...
Ten klavír u mňa nebol žiadna sláva, ale „hudobku“ som aj tak zvládla na výbornú. Vyštudovala som vysokú školu, urobila si vodičák a dva doktoráty, zažila obdobia spokojnosti, radosti, ale aj nezamestnanosti, smútku a choroby. Robila som modelku, chcela som byť letuška (ale len na pozemných dráhach – vo výškach mi je na umretie), učila som na viacerých vysokých školách, vyškolila som stovku bakalárov a diplomantov, vyhrala som auto, opatrovala som deti a všetkých ktorých bolo treba, okopávala som ruže, aj kukuricu, pásla husi, predávala zeleninu, robila som sprievodkyňu po Ríme, piekla som zákusky na svadby a oslavy, mala som na sebe 28 krát svadobné šaty a aj tak som sa nevydala cool, pracovala som s mladými, starými, chorými, zlými, múdrymi aj hlúpymi, nešťastnými, veselými a krásnymi, obvinenými a odsúdenými, hájila som záujmy všetkých psíkov sveta  a keď som po tom všetkom zistila, koľko už mám rokov, tak ma skoro porazilo!

Na pozadí môjho životného filmu sa pomaly a nevtieravo začal formovať aj môj vzťah k folklóru. Mama sa vypracovala na zručnú a vychytenú reštaurátorku a autorku ľudových krojov bez obmedzenia regiónu a postupne tú nádheru začala tvoriť aj pre mňa. A už bol len krôčik k folklórnemu rozmeru môjho života – začala som tancovať, spievať, vykrúcala som sa na rôznych folklórnych slávnostiach a zábavách, kroje mi začali „voňať“ a neviem či som mala tento inštinkt k folklóru geneticky zakódovaný, alebo sa vo mne prebudil z lásky k mame, milovanej babičke, alebo všetkým mojim predkom ženského pokolenia, ktorí folklórom žili a tvorili v ňom a milovali ho.

Dnes vlastním niekoľko krojov, ručníkov, fódričiek, folklórnych čiapok cheeky (rozumej čepce a ručníky) a milujem ten pátos a kľud, ktorý sála z každého kúsku týchto klenotov. Akonáhle sa oblečiem do niektorého z mojich folklórnych outfitov cítim v sebe obrovskú hrdosť. Hrdosť slovenky, hrdosť mojej mamy, babičky, prababičky a jej mamy, babičky a prababičky, ktoré boli nekonečne zručné, pracovité, skromné a obetavé.

Milujem mojich predkov, milujem folklór, folkloristov, tradície, milujem kroje, milujem Slovensko a slovenka aj zostanem!

Mám množstvo folklórnych inšpirácií a nápadov. Ak uskutočním aspoň trochu z toho čo rozprávam, tak sa mi už naozaj stalo všetko!

A potom zase zistím, koľko veľa rokov už mám. Potom počkám do smrti a ideme odznova. 

Ale už to budem robiť úplne inak cheeky