Tanečná nálada

24.06.2018 | 340x

Ak sa dočítate o Levom kráľovi, vodcovi zvierat, alebo  počúvate o staručkom Geppettovi, ktorý vdýchol život drevenej bábike Pinocchiovi a donútil ju žiť, alebo sa zamýšľate ešte stále  o Snehulienke a 7 trpaslíkoch, iste hravo pochopíte moju situáciu. Akurát teda, že trpaslíci sú iba dvaja (moji ctení bratia) a pritom starší z nich je ešte aj Leví kráľ a Geppetto  v jednom. Inak podľa súrodeneckých konštelácií to aj vychádza, že najstarší súrodenec ovplyvní život tomu najmladšiemu. Môj brat Ladislav (ďalej iba Ladis) je toho mementom. Odjakživa oplýval výraznými organizačnými schopnosťami a to, že bol najočakávanejším dieťaťom v rodine sa s ním nesie celý život. Určoval životné smerovanie našej rodiny, všetci sme čakali na jeho názor s otvorenými ústami, aby sme mohli vyvinúť hoc i nadľudské úsilie a realizovať jeho vízie.  Prirodzený rešpekt k nemu som odpozerala od ostatného fascinovaného osadenstva našej rodiny a nikdy ma ani nenapadlo „vybočiť z radu“. Toto mi vydržalo celé detstvo a áno, trvá to vlastne dodnes (lebo veď ja som večné dieťa)  . Človek by čakal, že sa stalo niečo úsmevné, že vykreslím niečo čo nás všetkých dostalo do kolien, možno nejakú napínavú situáciu, ktorá ale dopadla na výbornú – veď preto lebo tak to býva v rozprávkach. Všetko napokon šťastne skončí. Veci však nie sú také, akými sa zdajú. Nie každý, kto je nezadaný je osamelý. Nie každý, kto je vo vzťahu je zamilovaný.  Nie všetky pravdy sú na to, aby sa vyjadrili a úsmev neznamená vždy že je človek šťastný. Niekedy to znamená, že je iba silný.  Osud človeka je nevyspytateľný a tajomný. A to nás neustále „pokúša“ poznať ho o čosi skôr, ako začne „úradovať“. Prekvapiť tohto neľútostného pána zvaného Osud a čakať pripravený alebo ho totálne oklamať a zmiznúť, utiecť, otočiť hviezdy. 

Ladis ochorel náhle. Pri prvotnej diagnóze – chrípka – bol veľkorysý a dal jej tri týždne. Potom pekne krásne mala choroba odísť. Neodišla. Nebola to chrípka. Býva u nás už 17-ty rok. S menšími prestávkami. Raz sa pani Onkologická  urazila a odišla na 9 rokov, ale vrátila sa odolnejšia a silnejšia a panovačnejšia. Potom sa vytrácala už iba sporadicky a iba na pár mesiacov. Pre mladého hudobníka, ktorý tvoril a hral a spieval to bolo trochu „blbé“, teda dosť „blbé“.  Ladis je kapelníkom dychovky a bossom hudobnej skupiny. Má zázračnú schopnosť – vie hrať na akýkoľvek nástroj, ktorý chytí do ruky, krásne spieva, má výborné manažérske schopnosti. Zveľadeniu dychovky obetoval veľa osobnému času, pozdvihol jej kvalitatívnu i kvantitatívnu úroveň. Neustále špekuluje, čím obohatiť a zmodernizovať repertoár, aby boli melódiu blízke a sympatické i mladej generácii, ktorá sa k tomu typu hudby stavia rezervovane. Dychovke dodal  výraz dychového orchestra, vznikla saxofónová a flautová sekcia a kapela rozšírila svoj prednes o orchestrálne skladby v tanečnom i modernom prevedení. Naštudoval a zaranžoval skladby od autorov svetového formátu (Sinatra, Elvis Presley, Jerey Goldsmith atď.) - skrátka dychovka sa dostala na profesionálnu úroveň a drží sa na popredných miestach v regionálnych rebríčkoch dychových hudieb.

 

Iná bola situácia v hudobnej skupine – tam som s ním „válčila“ aj ja. Všetko muselo klapať ako atómové hodiny. Najprv mi to spôsobovalo dosť rapídny stres a výrazne to ovplyvnilo aj privátnu stránku môjho života. Zaúkoloval ma totiž tak, že celý týždeň som mala čo robiť (napočúvavať pesničky, trénovať ich, dávať neustále dokopy tie hlúpe šanóny s textami angry, chodiť na skúšky, zháňať si šaty podľa farby servítkov na svadbe, ktorá nasledovala wink, oslovovať toho toho toho – lebo keď bolo treba niekomu „zabrnkať“ na city a niečo vybaviť, vtedy som prišla vždy na rad  ja – som v tom  totiž niečo ako inžinier cool). Niekedy som už ozaj mala pocit, že musím nechať zamestnanie,lebo som nestíhala. No a samozrejme v sobotu skočiť do šiat a absolvovať 16 hodinovú šichtu niekde na svadbe. A vo vysokých topánkach – lebo veď podľa Ladisa, speváčka má „vypadať“.  Vyložiť – naložiť aparatúru, zapojiť ju, odskúšať, utekať domov pre to, čo zabudol, hrať, spievať, odčepčovať nevestu, vyjednávať s kuchármi, cez pauzu predávať CD-čka, baviť deti, plniť jeho flexibilné požiadavky a tváriť sa popri tom všetkom milo a „nad vecou“. Spomienky na akcie, svadby, zábavy, plesy, ktorých sme so skupinou odohrali nespočetne mi idú pred očami ako film.  

„Šla městem, pestrý šátek za ni vlál a ve vlasech ji zahořela růže...“ (Pavel Novák – Nádherná láska: https://www.youtube.com/watch?v=1Gi2eWi-6vE ). Táto pesnička bývala vždy okolo jednej po polnoci, keď som ja za klávesami chytala už taký útlm, že som myslela že v sekunde zalomím a už sa nikdy nezobudím. A predsa som mu chytala aspoň druhý hlas surprise. A ako mi nekonečne išiel na nervy, keď spustil Pap  Americano (https://www.youtube.com/watch?v=ZXyEiGnkYms). Alebo ako sme s Miluš (ďalšia speváčka) museli šaškovať s pesničkou Krídla lásky v dvojhlase a on do toho vzdychal cheeky. Raz som asi nemala svoj deň – jáj áno, hrali sme silvestrovskú zábavu a mňa v ten deň doobeda „zoťal“ na svahu vo Vrátnej opitý chlapík a ja som tam takmer položila život. Ale nie – vyrazilo mi iba dych crying. Keďže to bola banalita, večer som stála v ligotavom korzete za klávesmi a bliakala niečo podľa repertoáru. Zrejme to bolo trochu od veci, lebo Ladis obrátil bielka v očiach (to som už vedela že je zle) a precedil medzi zuby: „Prosím ťa, ty už nikdy nespievaj, šak je to na ....". Chytila som z toho taký stres, že ako som išla následne losovať tombolu, zabudla som zavrieť okienko na „osudí“ a všetky tie lístky mi vypadli von no. Úplná pohroma – on totiž tie očné bielka potom prevracal do rána!  Potešilo ma aspoň uvedomenie si, že nie som úplne zbytočná! Môžem poslúžiť ako zlý príklad devil.  A raz sme sa v aute rehotali tak, že sme miesto nafty natankovali benzín a na ples sme autom doslova doskackali. Ale ešte stále sme nevedeli v čom môže byť problém. Až po dvoch hodinách Ladis zošikmil oči, ako keď Chopina napadla melódia na životné dielo a vraví, že či on vlastne natankoval naftu... Viem ja? Vytiahol pokladničný blok a vraví: „No jasné! Benzín!“ Vidíš, ešte šťastie, že som zobral blok, lebo ty by si doteraz nevedela čo tomu autu je ! No keby som mala o drobátko viac času iste začnem veštiť z kryštálovej gule, lebo ozaj som nemala odkiaľ vedieť, čo tomu autu je - študovala som humanitné vedy! Boli to naozaj super chvíle, podľa jeho zdravotného stavu sme hrali – nehrali, nahrávali CD-čka, chodili kade-tade. Keď nebolo do čoho „pichnúť“ tak mu vravím – „poďme porozprávať  do rádia – tam sme ešte neboli“ (https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1702/117704) /posuň od 10. minúty/.

Hudba bola vždy tým, čo ho držalo pri živote. Bol to zmysel jeho žitia a je ním dodnes. Žil svoj sen a životné turbulencie zvládal tým, že tvoril. Vždy na koncerte, alebo akcii venoval  pieseň chorým a trpiacim, pretože sám najlepšie vedel, čo všetko trápenia obnášajú  a koľko môže urobiť také malé povšimnutie si takýchto ľudí. 

Keď som pár krát kľačala na kolenách zrazená životom, stačilo aby povedal jednu vetu – a tá bola vždy k veci a ja som nemala inú šancu, iba pokračovať ďalej. Odznovu. Nikdy nezabudnem aká som bola strašne sklamaná z toho, že „život nejde podľa môjho plánu“ a z úst mi padali silné slová a s ním to ani nepohlo. Vždy si dával na čas kým niečo vypovedal – vytáčalo ma to broken heart. Až potom, po hodne dlhej chvíli zadrel, že som iná. Iná? Áno iná. Ako iná? No keď sa pozerám na ostatných, vidím iba nejaké noty, ale ty si celá symfónia. Jáj, no díky bratu teda. Síce mi to nevyriešilo problém, ale dosť to od Levieho kráľa potešilo kiss. Keby ste niekedy niekto nevedeli čo ďalej, alebo nemali kde vziať životnú silu, kľudne mu zavolajte. On vás už dá „do poriadku“ . 

Roky 2001 – 2018 mohli byť akokoľvek zlé,  ale mali aspoň jar, leto, jeseň, zimu – pre nás s ním. Bojoval o život a rátalo sa každé ďalšie ročné obdobie, každý mesiac, týždeň... On je dôkaz toho, že aj keď si prejdeš peklom, stále môžeš zostať anjelom. Nikdy sa chorobe nepoddal a nikdy v živote nereptal, že prečo práve on.  Nesie svoj kríž statočne a odhodlane. A ešte si pri tom aj spieva. Keď sa obzriem späť, vidím slzavé údolie. Vidím roky bolesti, strachu, obáv, smútku, roky plné čakania na niečo, čo neprichádzalo.  Cez všetky tieto trampoty sa však vždy ukázala nová možnosť v liečbe, nová nádej. Nádej prišla aj teraz. Ladisa čaká život zachraňujúca operácia – transplantácia kostnej drene.  

V jeho živote je o „desať minúť dvanásť“  – presne ako ukazujú hodiny na fotke. A ja tu stojím pri mojom bratovi. Som úplne prázdna. Necítim ani strach, ani radosť, ani obavy, necítim...  Necítim  nič. Stojím tu a som pripravená prijať bratove znovuzrodenie. Privítať jeho nový život plný zdravia a sily. V júli má narodeniny. V júli je aj operácia. Je to presne načasované. Presne ako on vždy všetko načasovať vie – s presnosťou atómových hodín wink. Mrzí ma iba jedno. Že mu neviem uľahčiť to, čo ho čaká. Vzorom mi môže byť iba biblická Veronika, ktorá Ježišovi z Nazaretu podala na jeho krížovej ceste šatku, aby si mohol utrieť svoju utrápenú a ubolenú tvár. Jednoduchý úkon lásky a predsa taký účinný a cenený... 

Inak celé leto budem mať dosť roboty. Musím si všetko zariadiť a porobiť tak, aby som potom bola k dispozícii. Presne totiž viem čo ma čaká keď sa Ladis ako-tak pozviecha – zavelí: „Rýchlo daj dokopy šanóny a obleč si čierno-biele! V sobotu hráme“! "Och ty môj tiket! No dobre teda – o koľkej tam mám byť?"